Skialp: 72 hodín Silvrettou

Sme siedmu hodinu v aute niekde medzi Rosenheimom a Innsbruckom a naháňame posledné dni tlakovej výše čiastočne prekrytej s jarnými prázdninami. Práve mi do unaveného xichtu šľahol infračervený blesk. Takže oné IG-L obmedzenie na 100km/hod, ktoré svieti pomaly na každom kilometri, sa nevzťahuje iba na nákladiaky, ako sám seba celú jazdu presviedčam. Až neskôr mi Luki vygúgli, že ide o nejaký úžasný emisný limit, ktorý bude postupne zavedený skoro na väčšine rakúskych diaľnic. Dnes ma teda majú a nie je to prvý krát.

V aute sme šiesti. Traja zjazdovkári a traja skituristi. Celkom náročná logistika, zozbierať sa a vyraziť na sklonku pracovného dňa nám vychádza a o 1:00 sme v doline Stubai, kde budú operovať lyžiari. Keďže aj zvyšok posádky javí nadpriemerné znaky únavy, rozhodujeme sa využiť priestorový nadkomfort alpského APT a do 6:00 prevalíme na huňatom koberci v predsieni veľkosti panelákovej obývačky.

Ráno v tichosti pokračujeme za našim cieľom, legendou, snom, a možno aj povinnosťou každého skialpinistu: SILVRETTOU.

Do bodu nástupu, švajčiarskeho Ftanu, prichádzame niečo po ôsmej. Overujeme možnosť nabratia nadmorskej výšky prepravnými zariadeniami lokálneho lyžiarskeho strediska, ale pre nekresťanské požiadavky ju zavrhujeme. Ďalšou zložitou úlohou je nájsť neplatený parking. Nachádzame ho na „bežkárskom“ parkovisku za obcou pri ceste smerujúcej do susednej Guardy. V celku nám to vyhovuje, lebo práve z tohto smeru by sme sa o 3 dni mali vrátiť.

Za dotláčania žalúdkov vybaľujeme harampádie, docibrujeme obsah vakov a posledný krát pudrujeme nosy na kóte nižšej ako 2000 mnm. O 9:50 vyrážame hore lyžiarskym strediskom na sedlo Champatsch (2730), ktoré je o 1100 metrov vyššie. Je krásne slnečno a južné úbočie, ktorým stúpame, začína byť rýchlo prehriate a spolu s ním aj my. Zhadzujeme a rozopíname v snahe nepotiť viac, ako je nevyhnutné. Stredisko je klasicky členité a tak sme donútení k neplynulej trajektórii a strácaniu nadmorskej výšky malými zjazdami. Na poslednom zliepame, máme totiž tajný plán. Ten vychádza a posledných 300 vm vyfičíme na prepravnom zariadení typu „kotva“. S Lukim cítime, že práve toto je moment, kedy sa náš smelý denný plán dostáva do reálnejších kontúr. Zástanca „čistého štýlu“ Miro ohŕňa nos nad takýmto prízemným počinom, ale pod tlakom väčšiny nakoniec tiež nasadá.

V sedle Champatsch fotíme prvé výhľady smerom na sever, von z civilizácie. Vzápätí ju opúšťame opatrnými oblúkmi po ufúkanom snehu pod sedlom. Nalyžujeme do horných partií doliny pod východnými zrázmi Piz Tasna (3179). Na planine Tiral znova naliepame. Tasna má byť vrcholom dnešného dňa. Najprv ju však musíme obísť a dostať sa na severné úbočia pod zvyšky ľadovca Vadret da Tasna, čo sa nám postupom dňa darí. Po odľahčení batohov ním, nie celkom metodicky košér, vystúpame až na severovýchodný hrebeň Tasny, kde odopíname a pokračujeme ďalej na mačkách. Hrebienok sa po chvíli stáča na západ, pred vrcholom naberá na strmosti, nie je však zbytočne nepoddajný. O 16:30 stojíme na vrchole.

Pofotíme, podáme si ruky a začíname schádzať. Ja s Lukim na pešo,  Miro zapína lyže, ktoré si vyniesol. Sklon je seriózny, nie však neznesiteľný. Prejavujú sa skúsenosti. Svah načína opatrným skĺzavaním a robí veľmi dobre. Zdanlivo pevný povrch sa po pár metroch prelomí a lyže sa strácajú pod kôrou. Prestavujem si, ako by mi po prvom nabudenom skočenom oblúku stoplo hnáty a zvyšok tela by sa prekotil do doliny. Mrzutá predstava, ale cením si, že som sa odhadol a lyže nechal dole. Fotím Mira ako bojuje so svahom. Po skĺzaní najužšieho miesta už nasadzuje elegantné girlandy a fičí popod klesajúci hrebeň k miestu, kde sa hrebeň zalamuje. Nižšie sa k nemu pridávame a spoločne s úsmevmi na xichtoch strácame prácne nastúpané výškové metre až k miestu pod ľadovcom, kde sme nechali časť výbavy. Ďalej už s plnou poľnou na chrbte pokračujeme dlhým miernym zjazdom širokou, členito ľadovcom vytvarovanou dolinou, až ku chate Heidelberger Hutte (2264 mnm), ktorú premenúvame na Hildegardu.  Záver lyžby je skoro horizontálny. Tí, ktorým po 22 km a vyše 2200 vm z ťažkým batohom na chrbte zostali ešte nejaké kalórie k spáleniu paličkujú, ja naliepam pásy a ku chate v úspornom režime doťapkávam. Stíhame to pred zotmením. Nech žijú vleky bez turniketu!

10 miestny láger v podkroví máme celý pre seba. Je v ňom mazácke teplo z doskového radiátora, kopec háčikov na sušenie, hrubé deky, vankúše, proste za danú cenu extrémny komfort. S polpenziou je to náročnejšie a tak poctivo znižujeme hmotnosť ruksakov, tak večer, ako aj ráno. Vodu na čaj zvárame v lyžiarni, kde nie je čo podpáliť.

Jemne odľahčené, stále však okolo 15 kg vážiace „kravy“ dávame znova na chrbty ráno, tesne po ôsmej. Dnešná etapa nebude o nič ľahšia, máme však viac času. Stúpame na juhozápad k sedlu Zahnjoch (2947). Týči sa nad ním skalnatý Fluchthorn, ktorý je so svojími 3399 metrami druhou najvyššou kótou Silvretty. Poniže sedla vyrušíme endemita. Je ním biely zajačik, ktorý trieli hore svahmi Fluchthornu rýchlosťou, ktorú mu môžeme len závidieť. Vzájomne sa ubezpečíme, že to nebol vedľajší jav spálených sacharidov v mozgu a dorazíme na sedlo.   

Sedlo je charizmatické. Otvárajú sa nám nádherné pohľady do horných partií východnej vetvy susednej doliny Jamtal, ktorou po prestrojení za lyžiarov spúšťame smerom k rovnomennej chate. Priestranný a príjemný zjazd v horných partiách prechádza v mieste hangu morény bývalého ľadovca do strmšieho žliabku. Podmienky sú však nekonfliktné a tak bez problémov dosahujeme dno doliny a po krátkom čase aj chatu Jamtalhutte (2165). Dávame dlhšiu prestávku na slniečku pred chatou. Spestrením je malý incident so slniacim sa seniorom, ktorý sa nás snaží nezrozumiteľným frflaním v rodnej reči a vehementnými gestami presvedčiť, že telefonovanie manželkám je v jeho blízkosti zakázané. Keď pochopím o čo mu ide, obdarím ho ironickým úsmevom a otázkou: „Ist das Virklich Verboten?“ Ani neviem kde som to vzal, nemčinu oficiálne nepoužívam. Asi som však trafil, lebo ujo absurdnosť svojej požiadavky prestal presadzovať. Pripomenulo mi to úžasné prázdninové mesiace v Mníchovskom Burger Kingu, a aj neblahú povahovú črtu germánskych národov, drbať všetkých a všetko, pokiaľ to je len trochu možné. Ale inak ich mám rád. Sú poriadkumilovní a majú Alpy.

Vstupujeme do západnej odnože doliny a nezadržateľne sa blížime k ľadovcu Jamtalferner. Na ten vstupujeme už metodicky naviazaní napriek Lukiho protestom, že budeme za bláznov. Na tento pocit som si už zvykol. Už neraz sme boli jedinou naviazanou skupinou, a to aj na ďaleko viac zaľudnených ľadovcoch, ako je momentálne tento. Túto črtu slobodného podnikania prevažne domácich skialpinistov mi zatiaľ nikto logicky nezdôvodnil. Možno majú vrodenú určitú, zatiaľ nediagnostikovanú imunitu, alebo tomu len jednoducho nerozumiem. S Mirom však prechovávame k trhlinám, zväčša ďaleko väčším, ako „ústa staré ženy“, značný rešpekt a tak zviažeme aj inak nezviazateľného Lukáša. Takto bratsky spútaní dosahujeme sedlo Obere Ochsenscharte (2977). V ňom prestúpime do záverečných partií ľadovca Vermuntglestscher gravitujúceho už do doliny Ochsental. Čaká nás strmý výšvih pod skalnatú špičku Dreilander Spitze (3197), ktorým hodláme korunovať dnešný deň.

Najprv si však, stále na lane, pridelíme malý oddych, počas ktorého požívam výdobytok doby – energetický gél. Vyzerá ako žaburina, ale chutí celkom dobre. Raz som to už skúsil a celkom to zabralo, minimálne ako placebo. Som plný očakávania, a trochu aj obáv, či mi teraz chalani budú stačiť a možno aj ten biely zajac sklopí uši a prehodnotí svoju povestnú stúpavosť. Nič zásadné sa však neudeje a naďalej sa len tvárim, že vládzem.

Sme na konci úseku zvládnuteľného na pásoch v tzv. ski depe. Zhadzujeme všetko nepotrebné za debaty so žoviálnou a uzimenou dámou , ktorá tu čaká na manžela - vodcu, ktorý sa s klientami práve trepe na vrchol. Zistíme, že spíme na rovnakej chate a hneď sa na vrchol trepeme tiež. Snehovo kamenný hrebienok je citeľne iná káva, ako ten na Tasne. Paličky nahrádza cepín a horizontálny záver po celkom vzdušnej hranke radšej prácne odistíme. Samozrejme okrem Lukiho, ktorý ho presóluje. Tlačíme sa pri kríži a cvakáme „selfie“, lebo iné sa pre nedostatok priestoru ani nedá. V diaľke smerom na východ pleští rakúska dvojka a trojka, trochu južnejšie niekdajšia rakúsko-uhorská jednotka a pri nej nepísaný skialpový kráľ Južného Tirolska „Čeviak“. Viac do západu skupina Berníny a okrem hore menovaných nespočetné množstvo nám neznámych vrcholov. Obzeráme aj bezprostredných susedov, ktorí nás vytrápia zajtra – Piz Buin a Silvrettahorn. Za nimi nedobytná skalná pyramída v štýle K2 – Piz Linard (3411), najvyššia kóta Silvrettagruppe.

Pomaly ustupujeme k depu, veľmi opatrne a celkom uzimení. U mňa naviac s neistým pocitom v žalúdku z energogélu, ktorý sa zjavne minul účinku. Sme celkom radi, že nás čaká už len len pohyb v smere gravitácie a ešte k tomu na lyžiach. Počas zjazdu sa neustále otáčame k nasvietenému vrcholu Dreilandera, ktorý sa elegantne vypína nad už vyhasnutými dolinami.

Dobrzdíme pred dverami Wiesbadener Hutte (2443) tesne pred zotmením. Vybehne na nás dlhonohá babenka. Asi po 3 vetách v nerodnom jazyku a našich nechápavých xichtoch, prejde na iný jazyk, ktorému celkom rozumieme, lebo je náš rodný. Hneď sme všetci svoji. Prekvapí nás info že chata je ešte zavretá a k dispozícii nám bude len winterraum. „Len“ je znova neopodstatnené, nakoľo za 5€ dostávame solídny komfort  a kuchynku s pieckou k tomu. Večer posedíme pri gulášiku so žoviálnou dámou spod Dreilanderu, jej manželom vodcom a starším párom klientov z Británie. Spia tiež vo Winterraume a tak debata pokračuje aj v kuchynke pri piecke. Máme ich rešpekt, keď sa dozvedia, že sme vyrazili až z „Hildegardy“, ich klienti zase náš, lebo zjavne už majú naše „najlepšie“ roky za sebou. Ponúknu nás špecialitou á la palacinky, ktorú operatívne zvrtol na šporhelte vodca, začo od nás dostanú 200g Študenskú pečať á la nastúpaných 4000 vm. Sú to silné prejavy vzájomnej úcty. Dohodneme si spich zajtra na Buine, pred ktorým chce naša trojica zvrtnúť ešte Silvettahorn.

Ráno teda vyrážame prví. Čaká nás obluda – Ochsentaler Gletscher. Za daných podpriemerných snehových úhrnov objektívne najnebezpečnejšia časť celej trasy. Nenechávame nič na náhodu a na rozdiel od „imúnnej“ dvojice  mladíkov, ktorá nás práve obieha, naväzujeme. Po vystúpaní ľadovcového zlomu odbáčame na západ do sedla Egghornlucke (3047) priamo pod Silvrettahotnom (3244). Ďalej už na mačkách, každý svojou trasou, Miro s lyžami na pleciach. Trochu s ľútosťou, vyzerá to celkom lyžovateľne, nechávam svoje v depe. Som oslabený z účinkov včerajšieho energogélu, žalúdok mi prijíma len obmedzene a čaká nás ešte Buin. Šetrím teda sily a stúpam k vrcholu naľahko. Z neho sa nám otvárajú pohľady do západných partií skupiny a na katalógový a zároveň hrozivý Piz Buin (3312) na opačnom konci ľadovca Ochsentaler, ktorý celej scenérii dominuje. Schádzame, Miro zlyžováva. Z depa ešte kúsok nadol na lyžiach, potom znova tiahly presun na pásoch a lane k depu pod Buinom, neďaleko od sedla Buinlucke (3054), z ktorého vedie do Švajčiarska parádny zjazd, už na hranici extrému. Buin napriek neustálemu zastrašovaniu svojho okolia púšťa pomerne jednoznačne. Na vrchol dostúpime tesne za štvoricou našich známych z chaty. Vzájomne sa fotíme a delíme si Študentskú pečať, ktorá medzičasom nabrala ďalších 1000 vm.

Pri zostupe jedno miesto preistíme. Z depa znova dole na glečer a ďalej na pásoch smer sedlo Cunfin (3043), ktorým prehupneme nazad so Švajčiarska. Lukáš sa utrhol z reťaze a uteká popredu, v snahe vyhnúť sa ďalšiemu spútavaniu. V sedle je značný prievan, predzvesť zmeny počasia a tak rýchlo spúšťame na ľadovec La Cudera. Ten sa na svojom hornom konci plynule prelieva do opačne gravitujúceho Silvrettaglestcher-u. Spoločne vytvárajú majestátnu, približne kilometer širokú ľadovú vlnu Silvrettapassu (3003). Toto miesto má svoje čaro a tak posedíme na skalách plošiny Plan da Mezdi a zľahka meditujeme. Obzeráme smelo vedený zjazd z neďalekého Piz Fiana. Kto ho nakreslil, mal síce veľké gule, alebo len primálo rozumu, či pudu sebazáchovy. Za plošinou už terén padá východným smerom k Chamanna Tuoi (2358), na ktorej strávime poslednú noc. Zjazd je parádny, sneh sadnutý, čo je pri daných sklonoch zdraviu prospešné, inak by mohlo byť lavínovo. Chata je švajčiarsky pekná, švajčiarsky drahá, ale hlavne studená. Že vraj pre tak málo klientov sa kúriť nebude. Cena však napriek 5 stupňom celzia tesne nad dekou zostáva plných 25€ za láger.

Ráno privstaneme. Vieme už, že dnes skončí perióda dobrého počasia. Vonku je citeľne dramatickejšie. Buin ma hlavu v oblakoch, ale na panický ústup to zatiaľ nie je, a zdá sa, že nám bude umožnené náš plán dôstojne ukončiť. Zvádzame záverečný boj s klesajúcou oblačnosťou o sedlo Furcletta (2935), ktorý cca o 30 vm vyhrávame. Kruh sa pomaly uzatvára. Musíme však najskôr zlyžovať dolinu Val Urezzas, ktorá sa za sedlom otvorila a do ktorej by som za inej, ako vyslovene stabilnej lavínovej situácie radšej nevstupoval. Okrem horných položenejších partií sa jedná o jedno veľké lavínovisko, v ktorom je ťažko nájsť bezpečnú líniu. Dnes je však v rizikových partiách betónovo, čo malo vypadnúť, je už vypadnuté, a tak si trúfame aj na inak „nerozumné“ traverzy, v snahe vyhnúť sa strate výšky a paličkovaniu. Bez ujmy sa napájame na už menej nebezpečnú dolnú časť doliny Val Urschai, ktorou niekoľko kilometrov pluhujeme zľadovatený chodník, až po onú traverzovú asfaltku, pri ktorej parkuje naša pojazdná unimobunka. K autu to máme necelý kilometer robotickej chôdze v lyžiarkach, čo s pokorou prijímame, ako nevyhnutnú trochu zla na záver toľkého dobra.

V ťažkej pohode sme centrálnou časťou Silvretty vykružili 70 kilometrové kolečko, vystúpili na 4 štíty a nastúpali niečo cez 6500 m prechodmi cez mnohé sedlá a ľadovce. Pri aute sme tesne pred desiatou a tak zostáva dostatok času na vyzdvihnutie lyžiarov a bezpečný návrat domov, bez nutnosti porušovať IG-L diaľničné obmedzenie. 

Martin Repický