Pán Mont Blanc

2013

„Ideme na Mont Blanc. Ideš s nami?“ Pýta sa ma spolužiak a skialpinistický partner do telefónu. „Na Mont Blanc na skialpoch? A to len tak?“ pýtam sa prekvapená. „Veď ja som len prvú sezónu na skialpoch!“ „Jasné, veď ten bratrancov kolega tiež nikdy nebol na skialpoch.“

Našťastie som nemohla. Len som od tretej hodiny ráno sledovala vývoj počasia na všetkých weboch. Bola hmla na vrchole. Trojica sa otočila asi v 3800 m n. m. Cestou pred touto trojicou, člen z inej – francúzskej trojice spadol do ľadovcovej trhliny. Bola to nepríjemná skúsenosť, na viac helikoptéra nelietala pre zlé počasie. Francúz sa z toho dostal, vedeli ako na to. „Pôjdeš budúci rok s nami?“ Pôjdem. „Mont Blanc, páni!“ Aký si?

2014

O rok neskôr. „Počítaj s tým, že keď bude dobré počasie, tak ideme. Práca a povinnosti bokom, ideme!“ - bolo mi oznámené v telefóne. „Skúsime druhú výstupovú cestu. Cez chatu – Refugé des Cosmiques (3613 m n. m.). Ušetríme výškové metre.“ Vôbec netuším, ale dobre. Od mája sledujem www.meteoblue.com. Naučila som sa, ako čítať oblačnosť v porovnaní s online web kamerami, cesta na vrchol je neznámou. Pôjdem na chatu, pôjdem ich odprevadiť v noci a počkám, kým sa vrátia. Ja sa medzitým poflákam po krásnom Vallée Blanche, alias po Bielom údolí.

Traverzujeme krásnym Švajčiarskom. Pekná večerná prechádzka Zürichom, ráno stop u Lausannského jazera. Vyzerá to ako pri stredozemnom mori. Palmy. Z Martigny odbočujeme na priesmyk, okolo sa tiahnu vinice. Vravím, Stredomorie. Vrátime sa do EÚ, vynorí sa najprv iný ľadovec a potom on: Mont Blanc. Oblý vo vrchole, aké jednoznačné rysy. Krásny, nádherný, statný. Jeho kučery Bossonského ľadovca splývajú až k Chamonix. Tak už chápem prečo.

Mont Blanc je na hraniciach Talianska a Francúzska od nepamäti. Ale história píše, že dlhú dobu vraj nikto nechcel vyššie než do 2000 m za lovom kamzíkov. Za touto hranicou boli už len démoni, ktorí ho strážili. Ale v 18. storočí sa narodil pod ním Dr. Michel-Gabriel Paccard. Každý deň sa na neho díval s rovnakou otázkou: „Aký si, Mont Blanc?“ Boj o jeho dosiahnutie sa začal. Vypísala sa odmena. Prvé pokusy zlyhali, až prišiel ten správny dátum. 7. 8. 1786 po 18-hodinovom výstupe, ktorý dnes kopíruje klasická skialpinistická cesta cez chatu Grand Mullet, sa Michel-Gabriel Paccard spolu s lovcom kamzíkov Jacquesom Balmatom ocitol na vrchole svojej veľkej lásky. Prvovýstup na Mont Blanc otvoril veľkú éru prvovýstupov, z ktorých niektoré boli úspešné, niektoré tragické (výstup na Matterhorn), a éru objavovania Álp. Prvou ženou na Mont Blanc bola grófka Henriette d’Angeville, ktorá na vrchol vystúpila v roku 1838. Ďalšia žena, Aubrey le Bond musela na vrchol hneď dvakrát za jeden deň. Zabudla si tam totiž sukňu. A predsa do hostinca by ju nikde bez sukne nepustili. Zaujímavý outdoor-ový odev.

Chamonix je krásne mesto. Všetci žijú túrami. Požičiavame si tam úväz, cepín, skoby. Obúvame lyžiarky, berieme lyže (teplomer ukazuje 30 °C). Na parkovisku sa pýtam talianskeho páru, ktorý ukladá lyže do auta: „Boli ste na Mont Blanc?“ Boli. Vraj úžasné. Klasickou skialpinistickou cestou cez chatu Grand Mullet. Lyžovačka výborná.

Ideme lanovkou, vystúpime na hornej stanici Aiguille du Midi. Vrchol lanovky na Midi – 3842 m n. m. - to sú riadne ihly a očarujúca stanica lanovky. Pozerám na ľudí, čo idú po hrane dole smerom k Vallée Blanche. „A to prečo tam idú tak pomaly?“ Poobzeráme sa po okolí a ideme dolu. Po hrane. Tak už chápem. Cesta dolu je úzka na šírku lyžiarky. Šliapem v mačkách, lyže pripnuté na ruksaku. Lyže obúvame až po prechode hranou. Pozerala som sa len smerom ku Cosmiques, tú 1800 m skratku do Chamonix v prípade zaváhania som nevnímala. Zídeme dole a vystúpime niečo málo hore a sme na chate. Tam panuje tá správna atmosféra. Lezci ruky čierne, zrejme od nejakého prípravku. Vychádzam na terasu a idem sa pozrieť na neho. Delí nás ľadovec a vrchol Dôme du Gouter. Aký si vznešený, ale neprístupný. Podvedome cítim, že sa tentoraz len zoznamujeme. Nemám ambíciu ho dosiahnuť. Chcem ho len vnímať. „Idete na Mont Blanc?“ Pýta sa chatárka. „Tak to musíte ráno o jednej na raňajky a sadnúť k tamtomu stolu.“ Pri ňom pánska dvojica z Nemecka. Pohovoríme, vraj aj lezú. Vraj sú trhliny.

Navečeriame sa a zaľahneme. Na poschodovú posteľ. V izbe je nás celkom asi 9. Nespali sme skoro ani minútu. O 1:00 nasadzujeme čelovky, na prízemí sa ustrojíme a vyrážame. Akási trojica, nemecká dvojica a my. Zlyžujeme cez Vallée a začíname stúpať na Mont Blanc de Tacul. Prvá trhlina. Má 3 metre. Ten 60 kg Nemec nahodí cepín a prvý pokus prehupnúť sa končí pádom.ⁱ Tak to teda, s lyžami asi sotva. Vraciame sa k chate. Dospíme a už len celý deň užívame Vallée Blanche. V rámci dňa vystúpime na Grand Rognon (3 541 m n. m.) a ďalšie vyvýšené miesta okolo, odkiaľ sú krásne výhľady na Taliansku stranu. Je krásne počasie, sem tam padajú okolo malé lavínky. Dýcha sa mi perfektne. Cítim sa v kondičke. Mont Blanc sa vyhýba pohľadom. Resp. skôr my jemu. Návrat po hrane k stanici Midi. Teraz tú hranu už vnímam. „A my sa nebudeme viazať?“ Pýtam sa Paťa. „Načo? Lano by sa nám iba motalo pod nohami.“ Všetci sú naviazaní, ale my nie. Ten adrenalín cítim aj v malíčkoch na nohách. Nepozerám nikam, len pod nohy a šliapem. Uf, som hore na Midi. Krásny deň. Mont Blanc ho sledoval.

Vrátime sa. Už viem. K Tebe sa nechodí len tak. Musí sa o Tebe premýšľať, dýchať s Tebou.

2015

Apríl tohto roku. Chata Grand Mullet sa otvára. Volám tam. „Áno, už šli asi dvaja, ale zatiaľ zlé počasie.“ Každé ráno vstávam a prvé úkony prstov smerujú k iPadu. Aké je počasie a čo web kamery? Zlé. Oblaky, nie je jeden deň stabilný. A keď je, všetky okolo neho sú nevyspytateľné. Priebežne objednávam a odvolávam chatu. Chatár už ma pozná po hlase. „Hello Tatiana. No, I cannot tell you how the weather will be. Yes, 2 days ago it was very good.“ Na porazenie. Sneh od dolnej stanice lanovky na Midi ubúda. Jediná pekná trojdňovka, ale museli sme pracovať. Táto jar bola čudná. Chýbalo pekné počasie. Sledujem nové stránky. Bergflex. Tam sú také ostré aktuálne fotky, že je vidno stopu na lyžiach. Obchádza sa trhlina.

Dostáva sa mi do rúk krásna kniha: Na hraniciach Zeme. V českej verzii: Kde končí Země.ⁱⁱ Tam popisujú podrobne prvovýstup a z toho som si dovolila vybrať informácie v predchádzajúcom odseku. Žena tam vystúpila už v roku 1838. Tak ja to hádam tiež zvládnem. Jar končí a prichádza teplé leto. Študujem zasa novú už tretiu výstupovú trasu. Turistickú. Cez chatu Refuge du Goûter (3 835 m n. m.). Volám tam. Chatárka ma vysmeje. Obsadené do 2. 9. Musíte si zarezervovať ubytovanie len cez web. Pozerám, že je voľná len sobota o 10 dní, inak buď vypredané alebo neprístupné. Á, jasné, to je ešte pre horských vodcov. Sobota skoro ráno, 11. 7. Prvé úkony, weby. A práve otvorená rezervačná stránka na chatu. Zrazu, streda - 7 voľných miest. Pozerám počasie. Od utorka 3 dni slnko. Okamžite rezervujem aj za cenu straty 60 EUR, keby sme nešli. Ale ide sa. Mont Blanc, tak teda ako?

Cesta rovnaká. Večer Zürich. Dostávam ultra-rýchlokurz, čo urobiť, keď jeden z nás spadne do trhliny. Snažím sa vnímať, ale modlím sa, nech sa to nestane. Ráno Lausanne, palmy, Martigny, vinice. A zas za rohom Mont Blanc. Aký si krásny! Rýchlo požičať helmu, úväz. Pýtam sa v požičovni, čo Mont Blanc. No všetko dobré, ale jeden úsek je extra kritický. Extrémne často padajú kamene, lebo izobara je v 5000 m n. m.

Parkovisko v Les Houches a opäť sympatická talianska dvojica. „Nie je to také ťažké, ale v kuloári padali kamene už o piatej ráno. Keď to zvládnete, potom to už nie je ťažké. Len ten zostup,“ vraví mi sympatický Talian. „Keď som došiel ku chate Tête Rousse, tak len ľahnúť, ľahnúť. To idete z vrcholu až dole?“ Vyvaľuje na mňa oči a pozerá, akú mám stavbu tela. „No, Vy to asi zvládnete, ale veľa šťastia.“

Berieme si lanovku a potom zubačku. Tá nás vytiahne do 2300 m n. m. Tam je stále 32 °C. Začíname stúpať. Vyzerá to ako na sopku. V diaľke, tam v diaľke, je Refugé du Goûter. Tam musíme prísť ešte dnes. Je 13:00. Po 2 hodinách stúpania prichádzame k snežnému poľu. Tam je Teta Róza – teda Refuge Tête Rousse (3 167 m n. m.), okolo nej stany. Na okraji snežného poľa je colnica. Teda, akože. „Máte rezerváciu na Goûter?“ pýta sa borec. „Máme.“ Pozrie na nás: „Tak traverz a dávajte pozor. V kuloári to padá.“ Nasadzujem helmu a paličky mením za cepín. Prichádzame ku kuloáru. Je to asi 40 m široká roklina, nad ňou sa asi vo výške 10-15 m ťahá lano. Zhora sa valia kamene.

Na jednej zo skál pripevnená tabuľa: ‘Tu zahynul..., mal 21 rokov.‘ Na druhej strane kuloáru poľská pätica. „Idete Vy, či my?“ Odpovedám, nech idú. Strážime, či padá. Nepadá, bežia ako o život, pod nohami sa im šmýka, drobná šotolina netvorí vôbec pevnú pôdu pod nohami, do toho voda a sneh. Prebehnú štyria a keď beží piaty, valia sa kamene. Prebehne, ale len tak-tak unikne zásahu. A teraz my. Strážia nás. „Now!“ Bežíme, čo to dá. Adrenalín, tep mám ako splašený jaguár. Kuloár je za nami. A teraz už len reťaze, kamene, stupy.

Asi polovica cesty je bez fixných častí, kamene sa lámu, nie je to vždy pevné, ale ide sa normálne. Hore dobre. Posledný úsek je fixovaný lanami a sú nabité stupy. To ma celkom prebralo a veľmi bavilo. Po 3 hodinách od Tête Rousse konečne stará chata Goûter. Je zatvorená. Obúvame mačky a dôjdeme na nový Refuge du Goûter. Krásna stavba.ⁱⁱⁱ Je 18:30. „Kde ste?“ pozerá na nás zle chatárka. „Mali ste zavolať! Už sa podáva večera!“ Máme malú dušičku, či nás vôbec ubytuje. „Tam si sadnite do rohu!“ Dostávame syr, zeleninovú polievku a ako hlavné: ryžu so šošovicou, rybu s citrónom a vanilkový dezert. Hlavné nie som schopná zjesť, i keď musím uznať, že nutrične je to dokonale vyvážené.

Obzeráme, ako krásne je chata urobená. Raňajky budú o druhej ráno. Ideme nájsť izbu. Umývam si zuby snehom, lebo voda je dostupná len pre toaletu. Sme úplne hore. 6 izieb, 8 postelí v každej a bez plafóna. Už iba strecha chaty. Takže v noci vnímame, ako chrápe 48 alpinistov. Spánok na 1,5 hod., viac nie. A okolo strechy fučí uragán. To neznie dobre. Mont Blanc, nebuď k nám zlý.

Od 1:15 hod. pípajú postupne budíky. Ležíme, nech sa traja Rumuni vypravia. Sme zbalení, ideme na raňajky, ale veľmi nám nechutí. Necháme vypraviť sa tých, čo sú s horskými vodcami a cca o 3:00 ráno vyrážame. Čelovky krásne svietia ako svätojánske mušky a pod nami vysvietené Chamonix. Pohľad pre bohov. Stúpa sa výborne. Ktosi sa vracia. „Čo sa deje?” Mladý muž vraví, že bolesti hlavy a žalúdka, horská choroba. Že nabudúce. Prejdeme vrchol Dôme du Goûter (4 304 m n. m.) a otvára sa údolie s núdzovou chatou Vallot. Brieždi sa, aké krásne, ale koľko nás ide! Zastavujeme sa vo Vallotke, lebo si potrebujem pritiahnuť mačku. V nej 4 spacáky a tento komentár po slovensky: „Tí horskí vodcovia sú drbnutí. Vlezú tu do chaty, osvietia čelovkou. Vôbec ich netrápi, že tu spíme.“ A frflú a frflú ďalej. Nevydržím a vravím: „Chalani! Vy ste čítali, čo je napísané na chate? Rozhodne tam nebolo napísané Intercontinental, ale núdzová chata! Buďte radi, že vás vodcovia nevyhodili. My sme spali za 75 EUR na osobu v Gutérke a chrápali mi traja Rumuni do ucha a nefrflem.“ Ani nemukli, zjavne v šoku, že ich niekto opravil po slovensky, len jeden sa nesmelo opýtal, či to bolo také zlé. „Áno, bolo. To tu máte doteraz Interconti.“

Pokračujeme. Pozerám na tú ostrú hranu po hrebeni, čo každý popisuje. Oproti Midi mi to pripadá ako brnkačka, ale fakt, že ju lemujú trhliny ľadovca hovorí, že to až také bezpečné nie je. Sneh perfektný, počasie dokonalé. Ako je fajn v páperovej bunde, keď dole je 32 °C. Stúpame na vrchol v dobrom tempe. Dýcha sa mi vynikajúco. Lepšie než dole, cítim sa skvele. Vyhýbanie s prvou vrcholovou skupinou ide dobre.

16. 7. 2015, 7:44 ráno, 4810 m n. m. Tak som tu, pán Mont Blanc. Aké krásne. Mám slzy v očiach, úplné dojatie, ale ovládam sa. Myslím najprv na všetkých, na ktorých som chcela myslieť. Potom sa rozhliadnem. A chápem. To nie je o výhľade. Tie ostatné vrcholy sú tak vzdialené, tak nízke a trochu nezaujímavé. To je o tom pocite, kde stojím. Tu to je. Strecha starého kontinentu. Pán kráľ. Aký si pekný a nežný. Prítulný. Prichádza srbská skupinka. Vyťahujú vlajku. Jediná slečna, čo je medzi nimi, vyťahuje z ruksaku lodičku na vysokom podpätku a dáva ju na sneh. Vyvaľujem na ňu oči. Pozrie na mňa so slzami a hovorí mi: „It is a long story. It is for my father.“ Rozumiem jej a mám opäť slzy v očiach, ale znova sa ovládam. Dýcham, vnímam, fotíme. Si vznešený, Mont Blanc.

Už musíme späť. Vykračujem si, že by mi závideli aj parkúrové kone. Neuveriteľný pocit. Pozerám, aká je ta Vallotka milá chatička. Krásna pláň, jáj, zase do kopca? Cestou stretávame Rumunov, ktorí nám gratulujú a pár zo Chamonix. Chalan zrejme zachytil môj úsmev na perách, mi vraví: „A mne sa nedýcha zle. Prečo to všetci riešia?“ Vravím mu, že sú predsa zo Chamonix, majú dosť hemoglobínu a priori.

Prichádzame na Refuge du Goûter. Tam prerušujeme zostup, môj sparing partner potrebuje krátko dohnať nedospatú noc. Ukladám ho na lavičku, nech si 20 min. pospí. Dáme si koláčik a ideme. Ešte predsa 1500 výškových metrov dolu. Šlofík pomáha a vyrážame o 12 hod. Nekonečné skaly a stupy, reťaze. Horskí vodcovia, čo ťahajú svoje ovečky hore sú trochu neohľaduplní, tak jednému z nich už poviem na rozum. Bez ohľadu, že je človek jednou nohou vo vzduchu kdesi na zostupe, sa trepú hore. Vraj, že tí idúci hore majú prednosť. Nebudem to komentovať, hold niektorým zjavne vyfúkli uragány mozog.

Kuloár je úplne rovnaký dramatický zážitok. Tie skaly vidno padať pri zostupe dolu. Je to taká dynamika, že každá skala je s určitosťou zabijak. Na snežnom poli dostávam krízu. Je mi horúco. Po snehu sa bez mačiek ide zle. Vyzliekam sa, sadnúť sa nedá, sneh je mokrý a všade okolo hučia skalné lavíny. Teta Róza nás drzo volá, ale nezastavujeme. Musíme dole chytiť poslednú zubačku. Ďalšie 2 hodiny zostupu a stanica zubačky nikde. Nohy mám na franforce. Fatamorgána o zubačke a len drzé kamzíky okolo. Plachosť? Ale kdeže. Nakoniec predsa, vidím čakajúcich ľudí na zastávke, pokladňa hlási, áno, lanovka Vás ešte bude čakať. Je 17:45. Tých 10 metrov stúpania od zubačky k lanovke je snáď horších než celý výstup. Ale sme pri aute. Ešte si nič neuvedomujem.

Prichádzame k hotelu v Chamonix. Hľadám doklady. Nie sú tu. Volám na Refuge du Goûter. „Jasné, tu sú.“ Hádam ma nenechajú si po ne ísť. „Pošlem Vám ich po horskom vodcovi.“ Tak fajn. Ideme si dať fondue. Užívame si Chamonix. Na druhý deň sme za tých najprimitívnejších turistov. Lanovka vpravo nás vezie na protiľahlý kopec. Pozeráme, pán Mont Blanc má mráčik na čele. Chudáci, čo šliapu dnes. Majú tam hmlu. Ale nakoniec sa vyčasí. Zubačka ku Glace du Mer. Tak týmto ľadovcom skúsime niekedy v zime na skialpoch k Midi. Jedná sa asi o 11 km cestu, na weboch sa píše, že dobré zlyžovateľnú.

Doklady sú v roztomilej dedinke. Síce bez 100 EUR, ktoré boli medzi nimi ale prišli. Pomaly odchádzame a mávame. Maj sa pekne, Mont Blanc. A udržuj sa v kondičke 

Nie je dňa, aby som si nespomenula na ten pocit, stáť na ňom. Viem, že sme dvakrát mali neuveriteľne dobré podmienky. Všetko fungovalo. Ale viem, že to, ako som dýchala s ním, vstávala s ním, prinieslo svoje ovocie. Ďakujem Ti, Mont Blanc. Dal si mi neskutočne veľa.

Tí, ktorým som rozprávala svoj príbeh, sa ma nakoniec opýtali: „A aký je ďalší cieľ?“ Dokonalá záverečná otázka. Tá najvzácnejšia pre život. Nie je to Mont Everest, ani nič také. Nejaké ciele sa rysujú. A predsa jeden som už prezradila. V jeho blízkosti. A ten druhý, čo sa rodí, je čo by v rámci Európy kameňom dohodil.

Poznámky: