Ötztalské Alpy: Finailspitze 3514m.

Zatiaľ čo v Suldene je najnavštevovanejší skialpový kopec Suldenspitze tak v lyžiarskom stredisku Kurzras (2010m.) v závere doliny Schnallstal (Val Senales) je to práve Finailspitze, nazývaný aj Fineilspitze.

Tento kopček, ktorý leží na hranici medzi Rakúskom a Talianskom je častým cieľom skialpinistov najmä vďaka lanovke vedúcej z Kurzrasu na Gravand (3200m). Odtiaľ sa dá po zjazdovke zlyžovať a natraverzovať pod Finailspitze cca do výšky 2900m. Potom to už na vrchol nie je až tak ďaleko.

Po úspešnej túre na Weisskugel sme chceli využiť dobré snehové podmienky a hlavne možnosť šliapať po zjazdovke už od parkoviska (lanovky už nejazdili) a tak sme počúvli rady domáceho borca Hansa a vybrali sa práve na Finailspitze.

Vyrazili sme ráno o siedmej z parkoviska, zjazdovka bola ráno tvrdá a zľadovatelá a tak sme použili aj haršajzne. Výhľad na náš cieľ sa nám otvoril až po cca dvoch hodinách šliapania keď sme vo výške 2900m. opustili zjazdovku. Fúkal silný nárazový vietor a vrcholky kopcov nad hlavným hrebeňom boli v mrakoch.

Len z ďiaľky sa na nás škeril rakúsky Wildspitze obklopený modrou oblohou. "Tam sme dnes mali byť!" pomysleli sme si obaja. Šliapať hore do hmly a fujavice na ľadovec s trhlinami nám neprišlo ako moc dobrý nápad. Ísť na chatu bolo ešte moc skoro a tak sme skúsili spodnú variantu smer Finailjoch.

Po asi dvoch hodinách prešlapávania stopy v neznámom teréne sme sa priblížili ku hranici mrakov. Silný vietor neprestával. Difúzne svetlo sťažovalo viditeľnosť, nevideli sme ani poriadne pod nohy a tak sme sa otočili a vrátili sa naspäť na zjazdovku. O chvíľu sme už objednávali polievku na chate Bella Vista. Výber už moc nemali, chata bola prázdna a o pár dní ju mali zatvoriť.

Pri odchode z chaty sa nás ešte zhovorčivý zamestnanec (tiež skialpinista) spýtal obvyklú otázku: Kam idete? Ťažká otázka to bola aj pre nás. Vyšliapať po zjazdovke na Grawand, ísť dole? alebo... "Skúsime vrchol, uvidíme kam prídeme!" odpovedal som spontánne.

Bolo krátko pred treťou, keď sme vyšli z chaty. Finailspitze bol stále v mrakoch ale vrchol s veľkým krížom sa sem tam vynoril. Vietor ustal. Vyrazili sme o tretej.

Na ľadovci pod kopcom sú trhliny. Aj kôli nim tvorí výstupová trasa akúsi vlnovku. Keď sme vyšli na veľké plato bol vrchol v hustej hmle. Pomaly som prešliapaval stopu a rozmýšľal som, kde zavelím na otočku. "Poďme ešte kúsok, pod ten žľab čo vedie do sedla!" povedal som Slávke. Pod ním hovorím: "Mraky stúpli, zo sedla by mohol byť výhľad na druhú stranu, skúsme to!" Prešliapavali sme stopu v hlbokom snehu, na lyžiach, na pešo, zase na lyžiach. Prišiel som do sedla a rýchlo pozrel na druhú stranu: Uvidel som dolinu Schnallstal a v súvislej oblačnosti som zbadal veľkú modrú dieru. Mierila priamo na nás.

Slávka prišla do sedla. "Rýchlo, skúsime to, nebude to trvať dlho! skríkol som na ňu ukazujúc prstom na dieru v mrakoch a vytiahol mačky z batohu. Lyže sme nechali v sedle a začali vystupovať na hrebeň. "Ten je ostrý, exponovaný, ale nie ťažký!" povedal Hans.

Na hrebeni trebalo prešlapávať stopu v čerstvom snehu. Pohľady naľavo aj napravo naháňali strach.

Konečne vrchol. (17:45) Ani sme sa tam nezmestili naraz. Zopár fotiek smerom k Similaunu. Je v oblakoch. Zbadal som kamennú mohylu. To bude určite to miesto, kde našli Otziho - muža z ľadovca, 5000 rokov starú múmiu, môjho maskota z FB :))

Rýchlo dole. Ani sa nepozerám na hodinky. Presné časy mi povedia neskôr fotky. Len čo sme zišli do sedla, vrchol opäť zahalil hustý tmavý mrak. Dole mačky, pripnúť lyže a šup dole.

Zastavujeme na ľadovcovom plate pod vrcholom. Obzeráme sa späť. Vrchol je už opäť celý zahalený do mrakov.

Otáčam sa ku Slávke:

     "Vrcholy tu boli, sú, aj budú. Aj keď my tu už nebudeme.

       Hovoria väčšinou tí, ktorí na ne nikdy nevystúpia!"

"Ty si ale... hovorí vystresovaná, unavená ale spokojná Slávka. Dnes sme tých 2000 výškových metrov ozaj neplánovali.

Pri zjazde prechádzame okolo dolnej stanice sedačky. Dostávam nápad. Už sme v bezpečí. Dáme pauzu.

Fotky odfotené samospúšťou ukazujú čas: 18:33

M.Bartoň