Olperer 3476m. Zillertálske Alpy

Olperer 3476m. je hlavným vrcholom Tuxerského hrebeňa. Nachádza sa v Tirolsku v Zillertálskych Alpách. Na jeho severnom úpätí leží lyžiarske stredisko Hintertux.

Ešte sme sa v Bavorsku ani riadne neusadili, pendlujeme medzi Mníchovom a Garmischom, a už sa zas túlam po kopcoch. Stal som sa hneď po úteku členom DAV Oberland, sekcia „Alpiner Skiclub“. Členom bol aj Benno Stampfl a okrem iného bol aj šéfom mojej ženy Prisky na patológii univerzitnej nemocnice Harlaching. Tak to náhoda chcela, že sme sa stali partnermi pre vysokohorské a lyžiarske túry. Benno mal vždy extrémne málo času, tak naše túry boli hektické a neplánované. V apríli 1969 zavolal v piatok večer: „Zajtra ideme Olperer, Tuxer Alpen, a zober si aj lyže“ . Chodili sme na jeho aute, čo ma bavilo, bolo to kupé BMW 3000, super mašina.

Zavčasu ráno, o piatej, už stúpa na plyn (ja ešte napoly spím) a mašírujeme smerom do Zillertálu, odbočka Finkenberg, smer Hintertux. Dosť áut tu už parkuje, lyžiarska sezóna je v plnom prúde.

Prvou lanovkou ideme hneď na Tuxer Fernerhaus, máme so sebou lyže na túry, topánky na túry a lyžovanie, mačky, cepín, 20m repšnúru, niekoľko sľučiek, to je všetko.

Hintertux bol v roku 1969 ešte malou dedinkou s niekoľkými domami a lanovkou na ľadovec. Na ľadovci premávali provizórne výťahy, ľad bol pohyblivý. Dnes je to mondénne miesto, na ľadovci trénujú rôzne národné mančafty.

Po túre chceme, ak to časovo vyjde, lyžovať až kým neskončia výťahy. Máme pred sebou veľký okruh: vystúpiť pod severnú hranu (tá sa volá Wildlahnergrat), zostúpiť dole cez južnú hranu (zvanú Riepengrat) a nazad k lyžiam, dosť roboty.

Necháme sa vyviezť ľadovcovým vlekom až do sedla pod Olperer, nájdeme vhodné miesto na deponovanie lyží. Musíme dávať trocha pozor na trhliny, kým vystúpime pod hranu. Ja som nadšený, vítajú nás pekné žulové bloky. Výstup je mimoriadne ľahký (2+), takže ani túrové topánky nerobia problémy pri lezení. Otvára sa nádherná panoráma všetkých trojtisícoviek v Zillertale. Teraz viem, prečo Benno povedal „to musíš raz vidieť“. Tu nejde o lezenie, ale o zážitok. Jediné miesto na lezenie nás čaká v hornej časti hrany. Malý, asi šesťmetrový previs, tak asi 4+, sme preliezli voľne a za ním je to za 2 a za 1 až k vrcholu, kde si príjemne posedíme.

Chceme ešte lyžovať, tak sa dlho nezdržujeme a nastupujeme cestu dole cez južnú hranu, ktorá je tentokrát zasnežená. Založíme mačky, cepín do ruky a zostupujeme pohodlne touto dlhou hranou, ktorá sa zdá byť síce plochá, ale na niektorých krátkych úsekoch má sklon aj 40°. Musíme sa otočiť a ísť po špičkách mačiek. Pomaly prichádzame do sedla, dole vidieť priehradu plnú vody a lyžiari sú naraz nie len bodky, ale ľudia.

Celý tento špás nám trval asi tri hodiny. Ešte musíme pochodovať dole k lyžiam, máme veľký smäd, ale zjazd na Tuxer Fernerhaus nám netrvá dlho a prvý radler nám zmizne v gágore za pár sekúnd.

Zalyžujeme si do chuti, hoci sneh poobede trochu zmäkol, a zídeme poslednou lanovkou do Hintertuxu. Benno sa tu vyzná, vraví mi „Toto je Bad Hintertux, ukážem ti to“. Bokom v dolinke stojí jeden otvorený bazén, teplá voda (asi 22°), malá drevená búdka, ako hajzel, na vyzlečenie. Zhodíme všetko dole a holí skočíme do vody, je to zadarmo, nikto tam nie je.

Pre mňa bol tento deň zážitok číslo 1: jazda v BMW, pekná túra, lyžovačka, kúpanie. A čo nesmiem zabudnúť povedať: Benno vedel, že si to všetko ešte nemôžem finančne dovoliť, platil za mňa všetky výdaje, za čo mu musím dodnes ďakovať. Vďaka Benno. Domov ideme po autobáne - Innsbruck, Kufstein. Benno mi chce predviesť, ako ide jeho auto: 230km/h!!!

Jano Banko