Nemecké Alpy - Zugspitze 2962m.

      Prišli sme do Garmisch Partenkirchenu. Naše prvé kroky vedú do Lidlu. Nakúpili sme si samé dobroty za výborné ceny. Nejaké ryby, predvarenú ryžu a výborný mäkký syr za skvelú cenu. Potom sme šli do kempu a začali dumať, čo tu budeme robiť. Popradčania sa na mnohohodinový výstup necítia. My s Janom sme stále nažhavení. Stúpať do kopca je skvelá vec. Jedlo, pivo, srandičky a plánovanie ako a kadiaľ vylezieme na Zugspitze. Opäť jeden príjemný večer. Len ťažko sa plánuje bez mapy. Nakoniec sme to vymysleli tak, že my s Janom ráno začneme stúpať z Hammersbachu (miestna časť Garmischu) dolinou Hollentall na Zugspitze. Opäť nás zachránili letáky z infocentra.

      Večer sme síce boli v kempe, ale ja s Janom sme sa radšej odišli vyspať za brány kempu zadarmo. Služby kempu nám momentálne nechýbajú. Ráno sme prišli opäť do kempu za chalanmi, naraňajkovali sme sa a rozlúčili sa s Dušanom a s Robom. Sme nabalení na dva dni, lebo predpokladáme, že dnes nestihneme aj zostúpiť. Berieme si teda spacáky, karimatky, jeden benzínový varič, veci na ferratu, teleskopické paličky a ostatné bežné veci. Chvíľu sa pôjde aj po ľadovci, no mačky, cepíny, ani lano si neberieme, lebo ľadovec nemá byť strmý a trhliny vďaka prešliapanému chodníku nehrozia. V podstate je to len také snehové pole. Becherovku tiež neberieme, lebo sme ju už vypili. Takže už stačí len začať stúpať. Začíname vo výške asi 650m. Zugspitze má 2962m. Je to najvyšší vrch Nemecka. Leží v alpskom masíve Wetterstein na hranici s Rakúskom. Názov Zugspitze pochádza z častého výskytu lavín vyskytujúcich sa na jeho severnej strane (z nemeckého Lavinenzüge).

      Hore dolinou sa dá ísť buď traverzom vo svahu, alebo priamo dnom doliny, ktoré je tvorené úžasnou roklinou. Do rokliny sa platí vstup 3€, ale o to nejde. Chceli sme ísť roklinou, je to aj kratšie, ale nestrafili sme sa. Takže nám ostáva pozerať do tej hlbočiny zhora, čo má tiež svoje čaro. Na chate nad ústim rokliny si naberáme vodu. Mám vo zvyku sa ráno poriadne napiť a vyraziť bez vody, prípadne len s jej minimom. Samozrejme len ak viem, že cestou bude kde doplniť. Nad chatou sa dolina otvára a pomocou kramlí a oceľových lán treba prekonať skalný prah na ďalšie poschodie doliny. Nasleduje únavný výstup suťou až pod ľadovec. Naše očakávania sa naplnili. Je to v podstate snehové pole. Pred nástupom na ľadovec sa ešte poriadne posilníme obedom. Je nádherné počasie. Krém na opaľovanie tu vôbec nie je zbytočný.

      Najťažším miestom je podľa sprievodcu nástup z ľadovca na ferratu, kde sa treba šplhať pár metrov po lane ponad okrajovú trhlinu. Avšak v tomto mieste je náš sprievodca neaktuálny, nakoľko už je spravená pohodlnejšia  obchádzka kúsok vyššie po skalnej rampe. Toto je už ozajstná via ferrata v takmer kolmej stene. Ide sa nám výborne, počasie je úžasné a my si to dokonale užívame. Je to skutočne nádherný výstup. Opäť máme svižné tempo, lebo tak nám to vyhovuje. Ani neviem, čo k tejto časti výstupu napísať. Prosto jedna báseň. Veľa sa fotíme, lebo nám je jasné, hoci sa začínajú na vrchol hrnúť mraky, že vylezieme. Ako je nádherný výstup, tak je vrchol o ničom. Z troch strán naň vedú lanovky. Je tam obrovský komplex reštaurácií, stánkov so suvenírmi a stovky ľudí. Teda to všetko je trošičku bokom vrcholu, ale mnoho týchto lanovkárov sa hrnie aj na samotný vrchol a tak je normálne problém spraviť si sólovrcholovku. Dobrý dojem z vrcholu zachraňujú aspoň dvaja mladí Česi, ktorí nás ponúkli pivom a skonštatovali, že najkrajšie baby sú na Východnom Slovensku a že tu v Nemecku tu stojí za houby.

     Zostupujeme do doliny smerom na Knorhutte. Je to dolina na juh od Jubileumsgrad. V hornej časti je lyžiarske stredisko. Dolina je plná suti, ktorá plynule prechádza do pasienkov a kosodreviny. Objavujú sa prvé ovce a Knorhutte. Schádzame až na dno doliny a tu je ďalšia chata. Konečne zaslúžené pivko. Dobre padlo a keďže sme boli už aj dosť hladní aj pozdvihlo náladu. Pokračujeme v zostupe krásnou dolinou, ktorú sme ešte vylepšili naším spevom. Na plné hrdlá spievame Na Kráľovej holi, Lipová líška... Našťastie ani Jano nemá hudobný sluch, tak to môžem naplno rozbaliť. Stmieva sa a my ako na zavolanie nachádzame poľovnícku chatu. Síce sa nedá ísť dnu, no previs strechy opäť dobre poslúži. Na dážď to celkom iste nevyzerá, takže ja si ľahám rovno na chodník vedľa chaty. Zbožňujem tie večery, keď si po dlhom dni na horách varím guláš a zaspávam skôr, ako stihnem zazipsovať spacák. Dnes to bolo skvelé. 13 hodín sme makali. Ráno dokončíme zostup a ide sa domov.

      Zobudili sme sa však plní síl, takže sme si ešte kúsok zašli, lebo kraj je skutočne úžasný. Toľko superlatívov. Posledných 1000 výškových metrov sme zbehli za necelú hodinu, lebo chalani nás už čakali, že chcú ísť domov. Tiež boli na Zugspitze - lanovkou. Ani nevedia, o čo prišli.
      Cestou domov sme sa ešte zastavili v Passau, opäť nakúpili dobroty v supermarkete a prezreli si pekné mesto na Dunaji. Opäť jedno alpské dobrodružstvo. Želám všetkým čo najviac takých.

marians