Hochgolling 2862m. a rolling stones

Po pár dňoch, strávených na ferratách pod Dachsteinom, sa nám žiada trochu uľaviť rukám. Obzeráme sa po nejakej klasickej vysokohorskej túre. A keďže máme radi, keď má niečo prívlastok "naj", hlasujeme za Hochgolling, najvyšší vrchol Schladmingských a zároveň aj celých Nízkych Taurov.

Výstup plánujeme od Schladmingu. Cez Rohrmoos a dolinu Untertal prefrčíme autom až k poslednému záchytnému parkovisku Riesachfälle im Untertal (1075 mnm). Do doliny sa dá dostať zo Schladmingu aj autobusom (Shuttle Bus), osobné autá majú vjazd spoplatnený, ale držitelia karty SommerCard sa dostanú zadarmo.

Od parkoviska sa vinie hlbšie do údolia široká štrková cesta. Stúpanie je mierne, tempo nám udáva zvonenie kravských zvoncov. Plynulé napredovanie len kedy-tedy preruší voľne pohodená "nášľapná mína" alebo elektrický oplôtok krížom cez cestu. V úplnej pohode atakujeme záver štrkovej cesty. Odtiaľto už vidíme na skalách chatu Gollinghütte (1642 mnm) a pod ňou výdatný vodopád. Popri ňom začína prvé výraznejšie stúpanie serpentínami. Morálka začína prudko pokuľhávať, okolo chodníka sa to černie obrovskými, sladučkými čučoriedkami. Nedá sa odolať. Na chatu prichádzame cca 2 hodiny po štarte. Objednávam si naslepo Holundersaft. Netuším čo to je a chatár mi to nevie vysvetliť, no moja radosť je neskutočná, keď mi na stole pristane krígeľ bazového nápoja. Vrelo odporúčam!

Od chaty napredujeme posilnení ďalej. Najbližšia méta je cca 15 minút vzdialený Gollingwinkel (1705 mnm), údajne najväčší prírodný amfiteáter sveta, obrovská rovná lúka, veľkosťou možno ako futbalové ihrisko, obklopená skalnými stenami.

Pred nami sa týči kolmá stena Hochgollingu, no z väčšej časti je ponorená v hmle. Aj my sa do nej každú chvíľu ponoríme. Do sedla sa pokračuje strmým svahom, serpentínami po skalných blokoch. Tmolí sa tu okrem nás ďalších možno 20 ľudí, každý so svojimi myšlienkami, svojim tempom. Keď som asi v polovici svahu, vzduchom sa ozve podivné prasknutie. Všetci ako povelom zastanú a uprú pohľad hore do hmly, na miesto, odkiaľ sa zvuk ozval.

V ďalšej sekunde sa dolinou rozlieha rachot padajúcich skál a môjho divoko búšiaceho srdca. Adrenalín vylieta kamsi do nebeských výšin. Krátko sledujem smer pohybu prvých skál vylietavajúcich z hmly, periférne zaregistrujem, ako sa ľudkovia povyše rýchlo vrhajú za veľké balvany poblíž chodníka, ktoré by ich mohli uchrániť. V mojom okolí také nie sú. Spolu s najbližšími okoloidúcimi sa dávame na bezhlavý útek po vrstevnici preč z dráhy letiacich projektilov. V pár sekundách sa lavína prevalí svahom. Čakáme, kým utíchne hrmot skál v doline, nikto ani nemukne. Len veľmi váhavo vyliezajú prví odvážlivci zo svojich úkrytov, niektorí to hodne rýchlo otáčajú naspäť.

Môj tep len pomaly klesá do normálu, kolená sa trasú ako kabelková čivava. Myslím, že po tomto zážitku už počúvanie Rolling Stones nikdy nebude ako predtým :-) Váhavo napredujeme ďalej.

Na chodníku sú dobre viditeľné stopy po dopade kameňov, na pohode nám to nepridáva. V sedle Gollingscharte (2326 mnm) sme dve hodiny po opustení chaty. Fučí tu silný prievan, výhľady väčšinou len do hmly, medzi skalami leží mŕtvy zajac. Samé pozitíva! Obliekame všetky vrstvy, čo sme si vyniesli v batohu, a napriek oslabenej morálke nakoniec pokračujeme k cieľu.

Tabuľka hlási ešte 2 a štvrť hodiny peškovania. Chodník sa vinie pomedzi skaly v dosť strmom svahu. Hmla nám občas odkryje výhľad do doliny, no väčšinou obzeráme len skaly pod nohami a množstvo kvetov na nich. Na jednom mieste sa chodník rozdvojuje a máme možnosť výberu medzi "Normalanstieg" a technicky náročnejším variantom "Nordwestgrad". Nešpekulujeme, adrenalínu na dnes stačilo a normálkou je to tiež pekné.

Terén miestami spestrujú oceľové laná a kramle, inak je to v hmle dosť monotónne stúpanie a liepanie sa po skalách. Až tesne pod vrcholovým hrebienkom sa nám ukazuje drevený kríž. Hochgolling (2862 mnm) nás víta zbujačeným vetrom, takmer nulovým výhľadom a množstvom ľudí. Zbaštíme niečo malé na doplnenie energie, rýchlo pofotíme a dávame sa na ústup.

Dole zbiehame tou istou trasou. Počasie sa pomaličky vylepšuje, občas sa nám ukážu aj nejaké tie výhľady. Zo sedla dole do Gollingwinklu takmer bežíme, predstava padajúcich kameňov je priveľmi živá. Na chate je oproti ránu omnoho rušnejšie, okolo sa tmolia stáda kráv a koní, vnútri sa grupujú dvojnohé stáda. Zapijeme úspešný deň a vydávame sa dole nekonečnou dolinou. Takmer v cieli si ešte doprajeme krátku odbočku k vodopádom Riesachfälle a potom už len hurá autom späť do kempu!

Záverečná bilancia v cieli: 1 skalná lavína, takmer 12 hodín chôdze, cca 18,5 km do dĺžky a 1800 m do výšky.

Jana Jaraba