Ferraty na Dachsteine: Johann Klettersteig

Nie je to tak dávno, čo som si prečítal na internete inšpirujúci článok o tejto túre. Dobrý nápad a ideálny cieľ na párdňový výpad. Zároveň príležitosť osviežiť si spomienky na jeden nerozvážny mladícky výlet spred 15 rokov. Tenisky, tričko a fľaška s vodou, tak by som charakterizoval náš vtedajší výlet na vrchol Dachsteinu 2996m.. Mali sme šťastie na počasie, keď sme vtedy o piatej stáli na vrchole a vychutnávali si tie úžasné výhľady.

Vystupujeme z auta na parkovisku pri lanovke, dolaďujeme výstroj a dvíhame oči k oblohe: Vydrží to? Pri stanici lanovky sa dozvedáme na informačnej tabuli podrobnejšie info o našom cieli. „Na nástupe bývajú často snehové polia.“ V prípade potreby použite mačky!

Mačky nemáme – na detaily nedbáme... Vyrážame chodníkom ku Südwand hütte. Sme plní očakávaní. Dvíham hlavu k oblohe. Vydrží to? Výjsť až na vrchol by nebolo zlé, ale zmeniť kvôli tomu náš deň na bláznivú naháňačku nehodláme. Dnes si to ideme vychutnať.

Pred chatou traverzujeme prvé snehové pole. Sneh je tvrdý ako kameň. „Ja somár!“ Nadávam si. Aspoň jeden ľahký čakan na prekopanie stupov som mohol zobrať. Skúsenosti sú užitočné, len keď ich vie majiteľ aj používať... V teniskách to bude zaujímavé.

          Na nás čakali ferraty: 1,6 a 8. Veľký obrázok je v galérii.

Prinajhoršom sa budeme musieť vrátiť a vybehneme hore normálkou, utešujem sa prechádzajúc okolo chaty. Na snehovom poli sme stretli chalana prekopávajúc chodník. Uľahčil tak cestu k chate, kde už posedávali na terase tri dievčatá očakávajúc prvých zákazníkov. Ako ináč – chalan bol Slovák, brigádujúci na chate.

Prichádzame k ďalšiemu snehovému polu. Sneh je tvrdý, ale postupujeme ďalej. Blížime sa k nástupu. Stretávame ďalších ľudí a postupujúc po chodníku, ktorý tvoria len červené značky na skale už tušíme, že nás to k nástupu pustí.

Pozorujeme z diaľky ľudí, ktorí už sú na ferrate. Nemáme ilúzie, že tu budeme sami, táto cesta je príliš známa a počasie zatiaľ vyzerá veľmi dobre.

Na nástupe ešte rýchlo niečo zjeme a plní zvedavosti sa púšťame do ferraty. Najťažšie miesto bolo hneď na začiatku a po jeho prekonaní už nasledovala nádherná a pohodová túra bohatá na výhľady (viac sa dozviete z galérie)

Po výleze z ferraty ku chate sme sa zastavili posilniť sa. Myslím, že v tomto momente si už všetci uvedomili, že počasie dnes hraje s nami a že takéto šance sa využívajú naplno. Po chvíli vyrážame po snehu smerom na hlavný vrchol Dachu. Sú asi dve hodiny poobede.

Pri chôdzi mokrým snehom zbadáme vľavo v skale ferratu vedúcu hrebeňom na vrchol. Rozhodujeme sa pre ňu, po skale je to predsa len lepšie ako po chladnom snehu. Na vrchole sme pred štvrtou a to už nasleduje eufória z nádherného dňa.

Zostupujúc si dáme pozor na okrajové trhliny a už sa šmýkame dole po snehu, Tí s väčšími chodidlami majú trošku výhodu: aspoň na dačo mi sú tie lode dobré haha. Na stanicu prichádzame už po záverečnej a tak si dávame pri zostupe ďalšiu ferratu, tentoraz však smerom dole.

Obzrieme si pritom ferratu Sky walker. To najťažšie z ferrát v tejto oblasti. Tú si však necháme nabudúce. Prekonávame ešte jedno nepríjemné snehové pole – pozostatok výdatnej zimy a už sa nadmieru spokojní vraciame pomaly okolo chaty ku parkovisku.

Celý výlet nám trval asi 12 hodín – krásna poldenná ??? túra, filozofujeme s Rišom. No predsa: pol dňa to je dvanásť hodín. Celodenná túra to by bolo 24 hodín, taká sa nám takmer podarila nedávno v Nízkych Tatrách, tam sme boli unterwegs 22 hodín.

Za peknou túrou ešte dostávame malý bonus. O ôsmej už dole pri rampe mýtne nevyberajú a tak prechádzame okolo zdvihnutej rampy. Prvý deň pod Dachom dopadol super, tešíme sa na ďalšie...

Martin Bartoň

foto: Roland,Rišo, Martin
bez Slávky a Mati by tie fotky boli o ničom...