Alpspitze na lyžiach. Prečo? Lebo je tu!

Predsa je to len dobrý pocit, keď si v mojom veku 76 rôčkov ešte viem spomenúť, čo som robil v roku 1971. Alzheimer sa ešte nehlási, cítim sa duševne mladý, Tak tu čarbem veci, ktoré sa medzitým stali masovými podujatiami. Kde skončí po emigrácii jeden tatranský bergvagabund, keď nie medzi kopcami? Tak teda Rusi posunuli môj akčný rádius v roku 1968 do Mníchova a do Garmischu a to znamenalo aj koniec lezeckej dvojky Tatarka – Banko. DAV a Skiclub GA-PA sa stali mojim domovom a túry začínali často hneď na záhumienkoch. Kvôli práci sme mali byť v Mníchove a kvôli športu v Garmischi.

Tak toto bolo východisko aj na peknú jarnú skialp túru, na domáci kopček Alpspitze (2628m), ktorý som denne videl, bol som v lete aj hore, ale na zjazd som ešte nemyslel.

Mal som partnera na lezenie, ale ten nebol lyžiar, mal som ale to šťastie, že môj skialpový partner našiel mňa. Docent Dr. Benno Stampfl, šéfpatológ uni kliniky. Navrhol raz tento zjazd, ťažko bolo povedať nie.

Je marec, už teplo a slnečný deň. O ôsmej stojíme pri prvej kabíne Kreuzeckbahn (vtedy bola len táto) a za chvíľu vystupujeme vo výške 1652m. Čiže máme pred sebou 1000m prevýšenia, to je akurát limit, kde sa smie povedať: túra. Benno je starší ako ja a bol tu hore už hádam 5x na lyžiach, čo je pre mňa veľká výhoda.

Od výťahu ideme už na lyžiach smerom na Hochalm Hütte, malý zjazdík a ľahko k chate (1704m). Ďalej smerujeme pod steny Alpspitze, k ferrate menom Schöngänge, ktorá je zvyčajne plná a lyže na chrbte tu zavadzajú. Je to domáci kopec pre Garmišanov, ale aj pre Mníchovčanov, takže pokoj a ticho tu nikto nenájde. Okrem toho je obľúbenosť podmienená aj tým, že panorámy, ktoré sa dajú vidieť z vrcholu, sú senzačné. Na jednej strane vidíš až do Mníchova, na druhej slávny hrebeň smerom k Zugspitze menom Jubileumsgrat, ktorý je celkom vážnym alpským podujatím, a v smere zjazdu je to pohľad na Oberkar a Stuibensee. Takže v zime, v lete je tu „oktoberfest“.

Nakoľko sme tu prví, vyhneme sa čakaniu na feratke a slnko nás čaká už hore v Oberkare, ktorý prejdeme na pásoch až pod východnú hranu, kde idú lyže zas na ruksak. Je to tak za 1, ale pozor sa musí dať, lebo na druhej strane máš pod sebou 1000-metrovú stenu a predstava letieť z nej je pekná len pre parašutistov. Vrcholová časť končí na širokej stene, miesta dosť.

Hore hodíme ešte pohľad smerom na Höllental a teraz prichádza na rad aj odmena za tú trojhodinovú námahu, z ktorej sme mali aj špás, ale aj trochu bohovania cestou bolo, kto to nepozná? Na rade je klasika, Benno má Südtiroler prerastanú slaninu, k tomu čierny chlieb a ja som vzal aj kyslé uhorky, o ktorých nevedel. Zapíjame jeho čajom a za tým vybaľujem jablkovú štrúdľu, samozrejme s horúcou silnou kávou, ktorú nosím naschvál ako doping. Káva a ovocný cukor nás výborne relaxujú a tešíme sa na nasledujúci zjazd.

Kontrola materiálu, pevne uviazať ruksak a prvá tretina svahu je krásna na rozjazdenie, tak okolo 35°. Sneh je ešte výborný, tak aj Benno si príde na svoje s jeho staromódnym DAV – štýlom. Zastaneme nad širokým skalným prerušením, staré stopy idú doľava, svah začína byť riadne strmý (45°) a možnosť odtrhnúť lavínu je vždy tu. Idem prvý, odskáčem veľký úsek a Benno sa pomaly zosúva dole. Za tým nasleduje riadne strmý a dlhý svah do Oberkaru, kde od radosti môžeš jódlovať. Tu traverzujeme do širokého sedla, ktoré otvorí cestu ku Stuibensee. Ostaneme tu oddychovať a ešte raz ideme očami náš zjazd. Potom zjazdujeme do Stuibentalu, až do lesa, kde nájdeme traverz a tým pochodujeme na pásoch smerom ku Kreuzeckhaus. Pred chatou je ešte maličký stupák, je tam aj tanierový vlek, ale nejde. Tak ma 10 minút prenasleduje fatamorgána, kde vidím stále pred sebou mass (1L) piva s vysokou penou. To sa stane skutočnosťou, lebo o chvíľu sedíme už pred chatou a štrngáme si s Bennom na vydarený deň.

Mal celkom dobrý nápad a ja mám voči Alpspitze splnenú povinnosť. Krížom cez les prídeme potom na starú zjazdovku, kde si po vypigľovanom snehu odkrútime krásne dlhé oblúky až ku stanici lanovky na Kreuzeck. Sadáme do auta a končíme u nás v byte, kde nám Pira, moja žena, urobí ešte kávičku, a potom ideme spoločne k “RENZOVI”, čo je najlepšia pizzeria na svete a v okolí. Vynikajúca pizza a liter fajného talianskeho červeného vína zaokrúhli túto „túru“.

Po vyše 40 rokoch: vďaka Benno, aj keď už nežiješ.

Jano Banko, spomienky