Vychýlenie do Vysokých Taur (časť 2 ) - Weissspitze (3 300 m )
31.10.2017Je leto. Zívam. Je akési poobedie. Sedíme na parkovisku. Ja a auto. Obaja vieme, že je čas presunu, ale nik nevie... kam. Hochalmspitze nad nami znie už ako dávna minulosť. Tak... narýchlo pozerám do mapy a do oka mi padne nenápadná dedinka Prägraten a od nej vytŕčajúci Weissspitze. Rakúskymi geografickými pojmami to znamená, že sa so svojim motorestom na 4-och kolesách premiestnim z Ankogelgruppe do Venedigergruppe.
Všetko išlo hladko, tesne pred menovanou dedinkou je ešte jedna menšia - Wallhorn, tam pekne odbočiť a akoukoľvek cestou hore sa dostať na Parkplatz Bodenalm. Chudák auto. Motor kvílil a škriekal do tmavej noci v priamej úmere so serpentínami vytŕčajúcimi z mapy. Dvojka, potom jednotka, dvojka , jednotka... jednotka, jednotka. Na príjemnom parkovisku nepočuť nikoho, iba neustále klokotanie motora. Na jeho vlnách zaspávam v miernom napätí, či ešte niekedy naštartujem .
Parkovisko Bodenalm (1 685 m)
Slnko. Vystiera ku mne svoje fotónové ruky skôr, ako ja vystieram nohy z auta. V reálnom čase to znamená, že je pol 8-mej a ja mám čo robiť, aby som neprespala sľubný deň. Keďže som si v noci nevšimla aj iné možnosti parkovania povyššie, spala som v aute šikmo dole a vznikla pochopiteľná nedokrvenosť hlavy a prekrvenosť chodidiel a z toho vyplývajúce neskoršie spoločenské faux pas. Ale o tom až pri chate.
Balím sa ako najlepšie viem. A v tom je niekedy ten... problém. Auto je síce malý kúsok súkromia, ale je v ňom navrstvených tak veľa vecí, že pri balení používam štyri zo štyroch dverí. Z ľahkej mikrogramovej bundy si urobím peňaženku a do jediného vrecka vkladám svoje vreckové na gastroradovánky na chate. Bundu si obliekam? Vraj áno. Vraj. Je 7:50 a nohami už preplietam široký chodník pre 40 kôz, ovcí a kráv, ktorý sa dá pretínať nenápadnými kolmými skratkami. Pastviny, zelené koberce a dotyky slnka ma posúvajú radostne na dno doliny Timmeltal.
Vždy je to iné ak je v doline potok. Počuť v ňom tlkot, rytmus, radosť, ľahkosť z nejasného smerovania napriek prísnym pravidlám gravitácie. Po pravej strane ešte v neprebudenom tieni obchádzam Wallhorn Alm, horský statok s troma prebudenými mužmi. Tu nezobúdza slnko, ale povinnosti... Z doliny vidím Eisseehütte. Je na dosah ale predsa, odcupitať pár výškových metrov s estetickým vodopádom a križovaním strán, to chvíľku trvá. Je 9:45 a časovo netuším, či idem podľa plánu, lebo žiaden nemám.
Eisseehütte (2 521 m)
Potôčik rozprávkovo odskakuje spod chaty pomedzi skaly, slnko svojou rozpínavosťou presvetľuje terasu a našťastie sa touto dolinou šíri nekomerčný turistický pokoj bez zástupov spotených tiel na chodníku. Naozaj ich tu nie je zatiaľ až tak veľa. Teda, zatiaľ iba ja. „Guten morgen,“ víta ma hneď ktosi, kto je viac prebudený, než ja. Vysvetľujem, že na mňa po anglicky a bohémsky si najskôr objednávam domácu limonádu. Myslím už aj na koláčik a kávu, ale veď postupne. Milé debaty, kto je odkiaľ, v pozadí stále hukot potoka, slnko sa pohýňa o malý kúsok doprava.
„Slovakia? Was?“ rakúska hostiteľka volá na kolegov - slovenský pár, všetci zrazu sedíme pri akýchsi raňajkách, kam idem, že Weissspitze, káva, koláč, limonáda vypitá. Krásne stretnutie, som vraj prvá Slovenka, ktorú na Eisseehütte stretávajú. Čas, sleduj si čas. „Účet poprosím,“ vypadlo zo mňa na konci lúčenia. Vyhrabávam mikrogramovú bundu (moju peňaženku) z batoha, ale nikde jej niet. Musela som ju stratiť. Po ceste. Keď som fotila. Určite. Ako to vysvetliť. Bohémsky naobjednávané sa teraz nepríjemne trápne vrtí v bruchu. Slovenský pár to za mňa zaplatil. Nechceli mi povedať ani ich číslo účtu. Dobré duše z rodnej zeme. Uff, toto budem musieť rozchodiť. Tak kráčam...
Ked sa váš nezorganizovaný život zorganizuje do malého horského chodníka ťahajúceho vaše nohy dolinou so všetkými jej obmenami, začína to dávať akýsi existenčný zmysel celku. Aj ten, čo nikde nemá miesto, ho zrazu má. Za chatou vypínam hluk v hlave a mením sa na tichého pozorovateľa v pohybe. Ešte kráčam po mäkkej hline a z diaľky vidím Weissspitze, obchádzam malé plieska, zelená farba sa výškou postupne vytráca a všetko sa mení na roztrúsenú, kamennú a naoko tiesnivú krajinu. Zrazu za mnou štrngocú paličky. Ujo. Penzista. Cvála. Chodník orezáva ľavú stranu doliny, vyhupne ma na ďalšej malej terase s plieskom a čaká ma výstup suťoviskom na Wallhorntörl. Ujo v nedohľadne.
Ostrým suťoviskovým krokom sa hlava zabára do pohybov nôh, pohľad sa plazí a kontroluje roztrúsený život kameňov - jediný možný výhľad. A zrazu, po 100 výškových metroch stojím na malej planine, hlavu mi z krku vystreľujú nedohľadné obzory úplne iného sveta. Ľadovcové more sa preplieta pomedzi špicaté vrcholy mien, ako je napr. Grossvenediger.
Wallhorntörl je križovatka, kde sa rozvetvujú nezaľudnené cestičky smerom hore k Weissspitze alebo na druhú stranu po ľadovci k chate Defreggerhaus – východiskový bod na spomínaný Grossvenenediger. Mám pocit, že mi prirástli krídla. Na chvíľu musím stratiť obzory a prehupnúť sa na pôvodnú stranu doliny, stretnúť starší pár, ktorý mi oznámi, že bez paličiek sa na vrchol nedostanem a... pošprechovať s cválajúcim penzistom, ktorý sa rúti elegantným krokom priamo ku mne. Ďalší , čo mi povie , že bez paličiek to nepôjde? Links, rechts, gut... Radí mi ísť naspäť k chate novou, síce značenou, ale nie úplne oficiálnou cestou (ešte nevychodenou). „Danke, danke,“ a každý sa strácame vo svojich vlastných cestách. Tá moja sa teraz opäť roztrúsene kľukatí tenkým krkolomnejším chodníkom na vrchol.
Weissspitze (3 300 m)
Je to krásny kopec. Stojí si sebavedomo iba s troma výškovými tisíckami obkľúčený ľadovcovou púšťou z každej strany a necháva bežných smrteľníkov bez veľkých problémov, bez prítomnosti trhlín a všetkých horolezeckých vercajgov poskákať mu po hlave, rozbaliť si na ňom „svačinku“, pokochať sa Grossglocknerom, Grossvenedigerom (tých velikánov je tu určite viac, ale moja turistická gramotnosť vie panoramaticky rozlíšiť iba tieto dva) a v krátkom časovom úseku doručiť krásnom blúzniace telo turistu do chaty ku koláčikom a domácej limonáde.
Cestou naspäť dám na rady Cválajúceho Penzistu a v prvom sedle pod Weissspizte neschádzam rovnako, ale bočím doľava, kopírujem značky , ktoré sa tiahnu okolo priľahlého ľadovca Garaneberkees. Prší. To počasie... je nevyspytateľné, ale v tej svojej nevyspytateľnosti je predvídateľné, a preto si vyberám dlhú modrú pláštenku a ako Raťafák Plachta sa nezorganizovanie šmuchtlám pomedzi všetky balvany. Cestou sa udeje ešte veľa príhod, ale to by bolo písania do neskorého večera. Gravitačná a časová tiaž ma za krídla ťahá dole. Ani neviem ako, ale ocitám sa pred plesom Eisee. Tu na chvíľku postojím. Je to malý šok, hlboké oko doliny vytryskujúce spomedzi mlčanlivej obruče kameňov... a to oko pozerá.. hlboko do mňa. Tie Alpy....
Na konci dňa, keď sa na parkovisku vystriedali všetky možné tiene a zostal iba jeden – ten môj, otváram jedny zo 4-och dverí verne čakajúceho auta. Na sedadle si sedí moja mikrogramová bunda (peňaženka). Ja som si ju ráno vlastne... vôbec neobliekla....
Salonka
Fotky Vychýlenie do Vysokých Taur (časť 2 ) - Weissspitze (3 300 m )
Súvisiace články:
Diskusia
Podpor Vetroplacha
Top Články - za 30 dní
- Kokava trail 2024 (1498x)
- Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska (1474x)
- Malý horolezecký manifest Ta33 (966x)
- Človečina, kl. V+, Zadný Popradský zub - Veľká Kôpka 2354m (854x)
- Štrbský štít 2385m. JV žlabom z Mlynickej doliny (820x)
- 12 chát tatranských podľa Vetroplacha (801x)
- Kôprovské sedlá na pohodu (758x)
- Skialpinizmus: Gipsyho prechod (700x)
- Parádne žiletkárske stúpania: Špania Dolina (697x)
- Pobeh hrebeňmi nad Brnčalkou (689x)
Fórum
- Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Ďakujem aj za túto konštruktívnu odpoveď, kolektívnu vinu samozrejme uplatňovať nechccem, aj tie popisy k fotkám boli mierené na tieto konkrétne prípa... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Ďakujem Ti za odpoveď. Nemyslel som to tak, že si chcem len "rýpnuť". Viem, že sa nájde aj veľa nepoctivých poľovníkov, ako v každej sfére života, len... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Nazdar Martin. Napísal som to inak aj preto, že som čakal, či sa niekto ozve. Za slizovku ďakujem a za ten šafran sa ospravedlňujem, opravím. Viem, že... - Butkov (765 m) obchvatom
25.09.2024 - príspevok k diskusii
Pekný opis jesennej prechádzky s krásnymi fotkami. S jednou chybičkou krásy. Vadí mi, že tu podprahovo vykresľuješ poľovníkov (pohybovali ste sa v poľ... - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
12.09.2024 - príspevok k diskusii
Je mi smutno a do plaču.Odpočívaj v pokoji. - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
06.09.2024 - príspevok k diskusii
Odpočívaj v pokoji kamarát, a ďakujem ze tie krásne spoločné časy na horách, nikdy nezabudnem… - Lyžiarsky prechod pohoriami Slovenska
06.09.2024 - príspevok k diskusii
Tento výkon ostane v pamäti navždy ako pamiatka na nezabudnuteľného človeka Mirka Bíreša. Nech mu lesy večne spievajú...