Veľký Ötscher hrebeňom Rauher Kamm

Intenzívne sneženie v prvých januárových dňoch spôsobilo zlepšenie podmienok a konečne môže skialpová komunita opustiť vyšúchané pisty a začať naberať prvé výškové metre v neupravenom teŕene. Dosť bolo zjazdoviek na Chopku, na Štrbskom plese, na Stuhlecku a podobne. Ako mnohí aj my sme tušili, že práve na Troch Kráľov príde deň D. Z rôznych strán bolo počuť ako treba ešte aspoň deň počkať nech sa snehová pokrývka trošku stabilizuje. Voľný deň a dobrá predpoveď však priveľmi lákali.

Ako Tatranec už pomerne dobre etablovaný v Bratislave stále bojujem medzi dilemou: Opäť domov do osvedčených lokalít Vysokých a Nízkych Tatier alebo spoznať nové oblasti bližšieho a mnou neprebádaného Rakúska. Volím druhú možnosť a v zložení Igi, Ďuro, Maco, Paľo a ja smerujeme do Ybbstalerských Álp , kde na nás čaká Ötscher 1893m. a hrebeň Rauher Kamm.

Vyrážame neskoro a potvrdzuje sa, že táto oblasť je magnet na sneh. Čo vietor odfúkne zo Schneebergu, Stuhlecku a Raxgruppe, dopadne asi sem. Oproti spomenutým kopcom je nevýhodou väčsia vzdialenosť od Bratislavy a prístup do dedinky Lackenhof je ěste asi 50km okreskou po odbočení z diaľnice.

Snehu cestou pribúda skoro až geometrickým radom a prvýraz túto zimu máme dočinenia zo snehovými mantinelmi vysokými miestami vyše metra. Z dedinky Lackenhof mierime na samotu Raneck, dopravná situácia je komplikovaná, treba dávať prednosť bežkárom sprava aj zľava, keďže cestou míňame vypreparované bežkárske okruhy.

Prichádzame až okolo jedenástej. Od výletu nás odhovára hysterická domáca pani tvrdiac, že vraj tu minulý rok zahynulo dosť ľudí a ďalších mŕtvych už nechce. Vývoj počasia a lavínová situácia je nám známa, no prijali by sme povzbudivejší začiatok. Všetko nám vynahradí dokonale zasnežená zimná krajina, kde aj posledný trs trávy je dokonale zakrytý snehovou perinou.

Stopu v lese pred nami razil niekto na snežniciach, tak to máme trošku uľahčené, po pol hodine vrstevnicou bez nastúpania akýchkoľvek výškových metrov, začneme stúpať v serpentínach lesom, kde je už natiahnutá skialpová stopa. Po chvíli stretáme domácich, ktorí si už stihli vychutnať lesný prašan a pre veľký úspech si to dávajú ešte raz. Oboznamujeme ich s našim plánom, pýtame sa na podmienky pri lyžovaní. Doporučujú si nástup na hrebeň skrátiť a tak stúpame, čo najviac na pásoch vpravo, s úmyslom skrátiť si lezeckú vložku. Vidíme, že v lese, kde vietor nebol taký silný je priestor pekne rýľovať.

My máme však iný zámer a nad hranicou lesa a pod skalným hrebeňom dávame lyže na batoh a na nohy mačky. Máme za sebou cca 650 výškových metrov a čaká nás zvyšných 350 cez skalné vežičky olepené snehom ako kdesi v Škótsku. Snažíme sa stále držať hrebeňa, naľavo je previaty sneh, hustá hmla a snehové vankúše, ktoré nevzbudzujú dôveru. Napravo vetrom vyfúkaná skala olepená snehom.

Vietor nie je v nárazoch taký silný ako po ostatné dni a tak nám výstup hrebeňom pekne ubieha. Prevaľujú sa mraky a sem-tam vykukne aj slnko. Po chvíli treba do ruky aj cepín zobrať a pár miest na hrebeni, ktorý je v lete písaný 1+ až 2, prekonať s jeho pomocou. Na dvoch, troch by sa hodilo aj lano, no nejako to prebojujeme, nemysliac na expozíciu na jednej a druhej strane. Doliezame hrebeň a už len vodorovný traverz k vrcholu. Vieto prifúkne oblačnosť a viditeľnosť nie je najlepšia. Slnko pomaly zapadá za obzor a osvetľuje krajinu na vôkol. Nechceme ťahať čerta za fúzy a nami vytipované žľaby Furstenplan a Kreuzplan odkládame na nabudúce. Ktovie, či by sme to stihli za svetla.

Jednoduhší prístup na vrchol je z druhej strany od chaty Ötscherschutzhaus. Volíme túto trasu a míňame prešlapanú stopu a aj pár opozdilcov ešte smerujúcich na vrchol. Po hrebeni schádzame smerom do lyžiarskeho strediska Lackenhof am Ötscher, kde dáme pred vstupom na zjazdovku ešte pár oblúkov v prašane, kde ešte trčia vrcholky mladých stromčekov, predsa je ešte len január. Prevádzka strediska už skončila zjazdovka je skoro prázdna a cestu nadol si skrášlujeme v rozlyžovanom prašane popod stĺpy lanovky. V stredisku pivo a polievka a za svetla čeloviek sa vraciame štyri asfaltkové kilometre k autu.

Je nám trochu ľúto, že sme si toho prašanu neužili viac, hoci nového snehu v tomto zabudnutom kraji Dolného Rakúska bolo aj pol metra. Prevláda však radosť z pekného výletu, v ktorom bol všetko, čo k skialpinizmu patrí – výšlap na pásoch, ľahké lezenie hrebeňom, jazda riedkym lesom v prašane, pár oblúkov po zjazdovke a návrat v svetle čeloviek.

Lukáš Stanzel

Autor fotiek: Pavol Kadlečík